Multispace

Multispace - Hudba, literatúra, divadlo iným pohľadom...

Nezábudník

Kalendar

Gagy 2010

Gagy2010

Vaša hudba

Nahraj...

Komentáre

Udalosti

Traja herci, tri stoličky a jedna kniha

Konečne prišiel čas posunúť sa vpred. Nielen dizajnom, ale aj obsahom. Preto vznikla nová rubrika - Rozhovory, v ktorej pre vás spovedáme známe, ale aj menej známe osobnosti. S kým iným by sme mali začať, ak nie s Lukášom Hejlíkom, autorom nášho obľúbeného Listování. Lukáš je síce pracovne vyťažený (hráva v Mestskom divadle v Brne, pôsobí v televízii ako herec a moderátor), ale napriek tomu si našiel čas na naše zvedavé otázky. Zaujímavosťou je, že sme sa rozprávali v bratislavskom Štúdiu 12 pred predstavením Hawklinská nestvůra, ktoré cyklus scénického čítania Listování odštartovalo pred šiestimi rokmi.
S rozhovorom je spojené ďalšie prekvapenie. Lukáš nám venoval DVD "To nejlepší z Listování...", o ktoré môžete súťažiť. Podrobnejšie informácie nájdete v rubrike Súťaž.
Stopárov sprievodca galaxiouNaši čitatelia už Listováni poznajú, ale napriek tomu, mohol by si nám priblížiť jeho vznik?
Listování vzniklo v zostave Lukáš Hejlík, Pavel Oubram a Viera Holá, ktorá hrá aj dnes v Hawklinskej nestvůre. Toto predstavenie má k vzniku veľmi blízko, pretože to bolo prvé predstavenie, s ktorým sme Listování pred šiestimi rokmi začali. Vlastne je to naše druhé predstavenie, pretože úplne prvým predstavením bola Hakliáda. To som však robil iba ja s Pavlem. Avšak ani po Hawklinskej nestvůre sme netušili, že to bude fungovať. A teraz už máme za sebou 50 kníh a fungujeme už siedmu sezónu.

Mali ste nejaké očakávania pred uvedením Hawklinskej nestvůry?
Neočakávali sme vlastne nič. Ale reakcie na Hawklinskú nestvůru boli v tej dobe veľké. Napríklad, včera sme hrali v Českých Budejoviciach - na mieste, kde sme pred šiestimi rokmi začínali a reakcie neboli ani polovičné. Publikum sa vymenilo. Je pekné, že človek má svoje vypestované publikum, ale je stále ťažšie byť pre svoje publikum sympatický. V Bratislave sme to niekedy zažili. Tu sa ľudia menej smejú, lebo sú podľa mňa viac umelecky založení.

Začali ste teda v roku 2003, pri zrode Listováni ste stáli traja a medzi vaše prvé zásady patrilo, že predstavenie hrajú traja herci na troch stoličkách. Je to zhoda náhod alebo zámer?
Bola to úplná náhoda. Pre nás je to zábava. Dnes sú iné možnosti, rekvizity, úpravy, rôzne médiá, hráme so svetlom.  Predtým sme hrali v kaviarňach.  Tri stoličky a traja herci je pravidlo, ktorého sa držíme od počiatkov Listování.  Ale už máme aj predstavenia, v ktorých hrajú dvaja a jedno, kde hrajú štyria herci. Dokonca sme mali knihu, kde by sme museli hrať piati, zatiaľ sa však do toho nepúšťame. Takže už boli štyria aj dvaja, ale pravidlom sú traja :)

Dotkla sa vás všade omieľaná kríza?
Čo sa týka návštevnosti, ani nie. V Brne to je dobré, ale v Českých Budejoviciach je návštevnosť v posledných troch rokoch slabá. Od septembra sme však museli zdražiť vstupné. Kríza mala rozhodne vplyv na počet predaných predstavení pre deti a pre knižnice, ktoré nás uživili. Krízu pociťujeme najmä pri dotáciách. Rozpočty miest a ministerstiev sú oklieštené a balík pre nás sa automaticky zmenšuje.  Znížili sme aj počty predstavení, do Bratislavy už nechodíme tak často, ako sme zvykli.

Všetci traja ste vyštudovali Vyššiu odbornú školu hereckú v Michli. Čo na Listování hovoria vaši učitelia?
Našu trénerku/režisérku sme pozývali a zopárkrát sa na nás bola pozrieť. To bola jediná šanca, kde nás mohla vidieť hrať. Dokonca bola aj na našom veľkom galavečere – „To nejlepší z Listování...“, čo bola doteraz najväčšia akcia, akú sme usporiadali.

Plánujete podobnú akciu ako bola „To nejlepší z Listování...“ ?
Na naše výročie 50tej knihy sme hrali Dopplera. Plánujeme spraviť niečo na spôsob „Čo sa do Listování nevošlo“. Sú dobré, seriózne knihy, ktoré sa však nedajú jednoducho stvárniť, od Thomasa Bernharda (pozn. red. kontroverzný rakúsky dramatik, ktorý okrem iného zakázal hranie svojich hier mimo Rakúsko), po turistických sprievodcov alebo kuchárku.

Soví spev























Máte ôsmych stálych hercov, momentálne pribudol ďalší. Mohli by ste nám o ňom niečo prezradiť?

Gustáv Hašek je novým členom Listování. Je to náš spolužiak,  chodil s nami do školy, teda nie priamo do skupiny, ale do ročníka. Už od vzniku Listování nás sleduje. Myslím, že sa máme na čo tešiť. Najbližšie ho možete vidieť v sadistickej úlohe, ktorú dostal v knihe Nicka Cavea „Smrt zajdy Munroa“. V októbri ju môžete vidieť aj v bratislavskom Štúdiu 12. Bude to veľká udalosť, nakoľko edícia AAA vydavateľstva ARGO oslavuje 15.výročie a táto kniha je jej 100. zväzkom. Gustáv je pre túto úlohu naozaj stvorený.

V hre „A taková to byla láska“ si s Vami zahral Pavlův otec Stanislav Oubram. Bolo ťažké ho presvedčiť?
 Práve naopak, Stanislav nás sleduje už dlhšie, takže bol veľmi rád, keď sme ho oslovili. Túto knihu som si obľúbil, nakoľko som bol na Listováni ako divák. Bol to trochu iný žáner, ako sme robievali. Striedanie žánrov je pre nás veľmi dôležité, aby sme neskončili len s jednou vybranou témou prerobenou na 20 rôznych spôsobov, ako to robia aj niektoré súčasné divadlá. Preto nám záleží na pestrosti žánrov a to čo všetky tie knihy zbližuje sú traja herci a tri stoličky.

Kde sa vám hrá lepšie? V divadle alebo v Listování?
Je to hlavne veľký rozdiel. Kiež by som bol taký uvoľnený v divadle, ako som v Listování. Trúfam si povedať, že Listováni je oveľa jednoduchšie. Divák je schopný viac odpustiť, keďže držíme v ruke stále knihu. S divákom máme kamarátsky vzťah, dokáže nám odpustiť chyby a brepty.  V tom je to jednoduchšie. Najťažšie je zoškrtať knihu do 50tich minút v Listováni.

Kto vyberá knihy do Listování? Dostávate námety aj od divákov?
Najviac kníh prečíta Viera, ale ona nikdy nepovie čo je dobré. Ešte nikdy sa nestalo, aby zdvihla knihu a povedala: „Toto poďme robiť!“. Takže väčšina návrhov prichádza od Pavla alebo odo mňa. Niekedy dostávame návrhy od divákov. Dokonca aj Dopplera nám navrhli oni (poz. red. Dopplera sme im navrhli my). Mne sa ten príbeh od Erlenda Loeho páčil, ale nevedel som, ako sa to dá zdramatizovať. Dostal som sa k tomu až za rok. Erlenda Loeho dokonca plánujeme pozvať do Brna na Listováni, pri príležitosti vydania jeho novej knihy. Nie je to však jednoduché, predchádzajú tomu rokovania s jeho agentmi a úradmi, takže pôvodne plánovaný termín november 2009 nebude určite reálny.

Keby ste mali robiť úplne posledné Listování, ktorú knihu by ste vybrali?
Je to ťažká otázka. Máme väčšinou rozrobených 4 až 5 kníh. Momentálne pracujeme na titule „Léto s Káťou“ a v blízkej budúcnosti plánujeme spoluprácu s Arnoštom Lustigom. Spolupráca a vystupovanie s autorom má vždy väčší úspech, a tak nám záleží na tom, aby sme sa nejako dohodli na našej spolupráci. Zároveň je to zaujímavé aj z toho hľadiska, že ešte sme nerobili na žiadnej knihe s tématikou druhej svetovej vojny, ktorej sa Arnošt Lustig  vo svojich knihách venuje. Každý rok sa snažíme organizovať nejakú publicistiku, ako bol napríklad „Gottland“ , „Proměnené sny“ alebo „Havel“. Všetky tieto knihy však boli v niečom trochu dramatické. Momentálne je však v Prahe hit kniha s názvom „Ekonómie dobra a zla“, čo by pre mňa osobne bola výzva. Nebude to ľahké, pretože to je literatúra faktu.

S ktorým svetovým, či českým autorom by ste si chceli zahrať?
Ako prvý mi hneď napadne Erlend Loe, ale o ňom som sa dočítal, že je divadelník. O to by to bolo ťažšie. S istotou viem povedať, že každý z nás by si vybral niekoho iného. Ja osobne má svojich obľúbených autorov. Veľmi rád spomínam na titul „Stará dáma varí jed“ od fínskeho spisovateľa Arto Paasilinna.K jeho knihám by som sa rád vrátil. Mám rád humor. Osobne si už nezakladám na ultra ťažkom texte, nakoľko si myslím, že prostredníctvom humoru alebo grotesky, štýlom akým píše napr. aj Erlend Loe sa dá vyjadriť omnoho viac, ako prostredníctvom prvoplánovo ťažkých textov.

Nebojíte sa toho, že po scénickom prevedení knihy si ju divák nekúpi a neprečíta, nakoľko mu prezradíte záver?
V knihe „ Já se nebojím“ (autor: Niccolo Ammaniti, pozn. red.) sme drzo zmenili záver knihy, kde sme hlavného hrdinu nechali umrieť, ale on v knihe prežil. Pripadalo nám to jednoducho dramatickejšie. Na autorskom čítaní predá autor určite viac kníh, ako po Listování. Nie všetci naši diváci stíhajú knihy čítať a práve preto si nás obľúbili.

Ak zadám do googlu „Hejlík“ a „Listováni“, tak Hejlík má asi 5 krát viac odkazov ako Listování. Ovplyvnilo tvoje pôsobenie v Ošklivke Katke návštevnosť?
Dá sa povedať, že aj kvôli tomu máme viac divákov. Rozhodne sa to nestalo jednorázovo. Až vďaka tomu, že mám vlastné stránky, ktoré sa stali mojim fanklubom, začali chodiť noví diváci. Listováni si vzali za svoje. Návštevnosť je teda vyššia, ale šlo to plynule. Skalní diváci to nevnímajú, noví fanúšikovia sa rýchlo prispôsobili...

Čo Listování a Facebook?
Všetky aktivity na Facebooku má na starosti kamarát, ktorý nám v Brne pomáha so svetlami a ozvučením. Myslím si, že aj to má na návštevnosť nejaký vplyv. Ja som tam tiež, ale len sporadicky.

Keď som žil v Prahe, videl som vaše posledné predstavenia v Poetickej kavárni Obratník – Já se nebojím a Stopárův průvodce Galaxií. Následne ste sa presťahovali do väčších priestorov v divadle Minor. Mne sa viac páčila komorná atmosféra Obratníka...
To mi už zopár ľudí vravelo. Ale divadlo otvára Listováni predovšetkým staršej generácii. Mladým ľudom nevadí, že sa tlačia a stoja. Ale starším to nie je príjemné. Nehovoriac o priestore, ktorý môžeme využívať a o osvetlení.

GottlandAko sa dostalo Listování na Slovensko?
Prvým pokusom bolo České centrum, ktorého priestory nám ponúkla Petra Darovcová. Kým sme sa dohodli, České centrum v Bratislave zrušili a ostalo iba v Košiciach. Potom Petra s Katkou Weissovou, ktorá tu už nie je, vymysleli, že by sme mohli hrať tu (Štúdio12). České centrum nás podporovalo a prispievalo na náklady. Zo začiatku boli totiž predstavenia zdarma. Neskôr sme dostali grant z Ministerstva kultúry ČR na účinkovanie v zahraničí. Po jeho vyčerpaní sme začali vyberať vstupné, a tak fungujeme doteraz. Vstupné nevráti naše náklady. Hráme z výnosov, čo máme z rôznych knižníc. Sme však radi, že na predstavenie chodí 40 až 50 ľudí. To je sympatické. V Prahe nemá takúto návštevnosť množstvo divadiel s veľkými hercami a výpravou.

Dostali ste pozvanie aj do iných miest na Slovensku?
Hrali sme už v Piešťanoch a riešime s nimi ďalší novembrový termín. Na literárny festival v Prešove sme sa nedostali, lebo sme to vybavovali na poslednú chvíľu. Hrali sme náhodné predstavenia  aj v Žiline a v Trnave.  V Piešťanoch budeme hrávať dvakrát ročne. Pozvala nás miestna knižnica, ale jednou z podmienok je, aby sme hrávali českých autorov.

Doteraz ste naštudovali knihy troch slovenských autorov – Hvoreckého, Kapitáňovú a Krowiaka. Kto bude ďalší?
V najbližšej dobe žiadneho slovenského autora neplánujeme, ale nebránime sa dobrým tipom od divákov Listování. Čítať slovenských autorov mi pripadá ako výborný nápad. Na Slovensku diváci totiž problém s češtinou nemajú, v Čechách so slovenčinou áno, čo ma mrzí. Slovenské knihy čítame československy a diváci s tým problém nemajú. Z Knihy o cintoríne od Samka Tále (poz. red. D. Kapitáňová) sa predávala častejšie slovenská verzia.

Ďakujeme za rozhovor!

-qr- & -jj-
Poslední komentáře
22.10.2009 10:22:06: Pekny debut novej rubriky. Nazval by som to "prvy pokus" ako na blogu smecka :) Nejaka autenticka fo...
 
Multispace - Hudba, literatúra, divadlo iným pohľadom... © 2010